Výkonnosť procesu oceľových tyčí zahŕňa mnoho položiek a na základe charakteristík rôznych produktov možno navrhnúť rôzne požiadavky. Napríklad obyčajné oceľové tyče vyžadujú skúšky ohybom a spätným ohybom (spätným ohybom), zatiaľ čo niektoré predpäté oceľové tyče vyžadujú opakované skúšky ohybom, krútením a navíjaním.
Všetky tieto experimentálne formy simulujú v rôznej miere spôsoby spracovania, ktoré môžu byť súčasťou skutočného použitia materiálov, ako je napríklad potreba ohýbania alebo tvarovania obyčajných oceľových tyčí a potreba niekedy ovíjať predpäté oceľové drôty. Účelom je posúdiť medznú únosnosť materiálu pre tieto špecifické plastické deformácie, a preto je výkonnosť procesu tiež plastovou požiadavkou na materiál, čo je v súlade s vyššie uvedenými požiadavkami na ťažnosť (predĺženie). Všeobecne povedané, oceľ s vysokou ťažnosťou má dobrý výkon spracovania.
V porovnaní s jednosmerným stavom napätia počas napínania je však stav napätia pri teste výkonnosti procesu oveľa zložitejší a typ deformácie a veľkosť vzorky sú odlišné v oboch smeroch (axiálne a radiálne). Mikroštruktúra, veľkosť zŕn, obsah škodlivých zvyškových prvkov, najmä akékoľvek vnútorné a povrchové chyby, ktoré ovplyvňujú nepretržitú deformáciu, ako sú trhliny a inklúzie, môžu ovplyvniť a viesť k zlyhaniu testu. Takže v istom zmysle pre hodnotenie kvality ocele možno povedať, že test výkonnosti procesu je prísnejší.
Okrem toho je skúška spätným ohybom oceľových tyčí v podstate skúškou citlivosti na starnutie pri deformácii. Je to preto, že roztavená oceľ vo všeobecnosti obsahuje určité množstvo voľného dusíka (N), známeho aj ako zvyškový dusík. Keď je obsah príliš vysoký, môže to spôsobiť plastickú deformáciu ocele a jej krehkosť pri izbovej teplote.
V dôsledku častého používania oceľových tyčí po ohýbaní a tvárnení už došlo k plastickej deformácii. Ak sa materiál stane krehkým, konštrukcia nemôže odolať vonkajším zaťaženiam, ktoré spôsobujú plastickú deformáciu oceľových tyčí (napríklad zemetrasenia). Preto je na domácom aj medzinárodnom trhu zahrnutá skúška spätného ohybu ako dôležitá technická požiadavka v norme pre oceľové tyče a obsah dusíka v oceli je obmedzený (nepresahuje 0,012 %).
Výskum ukázal, že niektoré prvky používané na mikrolegovanie ocele, ako je vanád, titán, niób atď., najmä vanád má dobrú afinitu k dusíku. Pridanie vanádu do ocele môže účinne viazať voľný dusík a kombinácia vanádu a dusíka môže ďalej zvýšiť spevňujúci účinok vanádu na oceľ. Preto niektoré normy špecifikujú aj to, že „ak je dostatok prvkov, ktoré sa kombinujú s dusíkom, obsah dusíka môže byť vyšší ako štandardné požiadavky“.
Vzhľadom k tomu, že kotviaci prostriedok je zložený z vysokopevnostných materiálov ako sú plnivá, cementových materiálov ako spojiva a vysokoroztekavých mikroexpanzných a antisegregačných látok, jeho zloženie sú prevažne anorganické materiály doplnené o organické materiály a nemá korózny efekt. na oceľových tyčiach. Určitú kotviacu silu je preto možné vytvoriť v priebehu niekoľkých hodín. Má vlastnosti rýchleho tuhnutia, rýchleho tvrdnutia, vysokej pevnosti, bez zmršťovania, vysokej pevnosti v šmyku a nízkej odolnosti proti prieniku. Táto konštrukčná metóda je použiteľná na podopretie skalných svorníkov v okolitej horninovej vrstve do 3 m od všetkých banských tunelov, tunelov, ochrany vôd, podopretia svahov a iných inžinierskych projektov.
Výkon oceľovej tyče
Sep 08, 2023
Zanechajte správu




